SVADOBNÉ LETO

            „Poďte sem, podívajte sa, dcéry sionské, na kráľa Šalamúna...!“ (3,11) Ženích opäť prichádza, tentokrát ako kráľ. Svätý Gregor Nyský sa pýta: „Naozaj si myslíš, že sa tu hovorí o kráľovi Šalamúnovi, ktorý bol narodený z Betsabe? Nie, toto je nový Šalamún – Kristus, o ktorom Písmo hovorí ako o „kráľovi pokoja a slávy“. Jemu sú brány mesta príliš nízke, aby nimi mohol vojsť v deň svojho príchodu. Preto žalmista volá: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy...“ (Ž24,7-8)“
            Iba tu, v samom strede Veľpiesne, sa milý zjavuje v plnosti svojho majestátu, ako kráľ. Nečudujeme sa, že mnohí exegéti v tomto obraze videli jasavé slávnostné privítanie Ježiša na Kvetnú nedeľu, keď vstupoval na osliatku do ulíc Jeruzalema.

            Kráľ vstúpil do mesta a všetci sú zvedaví na jeho slávnostný prejav. Istotne to bude prejav, v ktorom kráľ potvrdí svoju zvrchovanú moc. Ale na prekvapenie všetkých je jeho prejav tak vzdialený od akejsi prezentácie moci. Naopak, je to vyznanie lásky svojej milej:
            „Aká si krásna, priateľka moja, aká spanilá!“ (4,1) A ďalej ospevuje jej krásu. Toto zvolanie vyhŕkne zo ženícha vo Veľpiesni celkovo deväť ráz. O jeho speve, ktorý ďalej nasleduje (4,1-7), by sme mohli povedať to, čo neskôr vyjadril jeden pravoslávny teológ o ikonách: „Na ikonách sa kladie dôraz na oči, miesta najväčšej priezračnosti, ohniská svetla“ – oči sú na ikonách vždy zväčšené a rozšírené. Podobne vo Veľpiesni je im venované veľa miesta. „Tvoje oči sú sťa holubice.“ (4,1) Oproti tomu ústa na ikonách nie sú hrubé a aj ženích o nevestiných ústach hovorí iba ako o „šarlátovej stuhe“ (4,3). A uši sú na ikonách veľmi malé preto, lebo celá tvár, celá duša má načúvať tichu.“ Vo Veľpiesni sa o ušiach milej ani nehovorí.

            „Tvoj krk je sťa Dávidova veža.“ (4,4) Mocná veža Jeruzalema. Cirkevní otcovia videli v Dávidovej veži, ku ktorej je milá prirovnaná, samotnú Pannu Máriu – skutočný krk mystického tela Cirkvi, spájajúci Hlavu (Krista) so všetkými údmi. Podobne jeden z nasledujúcich veršov „celá si krásna, priateľka moja, a škvrny na tebe niet“ (4,7) Cirkev tradične prisudzovala Panne Márii, počatej bez dedičného hriechu.

            „Tvoje prsia sú ako dve sŕňatá...“ (4,5) Tu nás ako prvé napadne narážka na nevestinu plodnosť. Svätý Augustín interpretujúc tento verš hovorí o plodnosti učenia Cirkvi: „Jej prsníkmi sú dve zmluvy Svätého Písma – Starý a Nový Zákon. Saj teda mlieko všetkých svätých tajomstiev!“

            „Očarila si moje srdce,“ (4,9) zaľúbene volá ženích. Iný preklad znie: „Strácam z teba rozum!“ Môže niečo také povedať ten, ktorý je Múdrosť sama? K tomu svätá Terézia z Lisieux hovorí: „Aj Herodes vyčítal Ježišovi jediný zločin, že je blázon! ... A ja si myslím to isté! Iba blázon môže tak milovať!“

„Jem svoj med a svoj plást, pijem svoje víno a svoje mlieko,“ (5,1) hovorí ženích. Či nebola zem daná Izraelu nazvaná krajinou, ktorá oplýva mliekom a medom a je v nej viac vína ako vody?

            Nastáva čas svadobnej hostiny, ktorú milá pripravila na počesť svojho ženícha. A ženích na prekvapenie všetkých na plné hrdlo a na všetky svetové strany vyslovuje neuveriteľné pozvanie: „Jedzte a pite priatelia, a opojte sa, najmilší!“ (5,1) Takéto pozvanie v Písme už zaznelo: „Všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko!“ (Iz55,1) A ešte zaznie, keď Ježiš vezme do rúk chlieb a víno a povie: „Vezmite a jedzte z neho všetci!“

            Ženích všetkých a bez obmedzenia pozýva k svadobnému stolu. A tá, ktorú pred chvíľou nazval „zatvorenou záhradou, zapečatenou studienkou,“ (4,12) tou, ktorá je úplne vyhradená pre neho - tá teraz sedí pri spoločnom stole s ním i ostatnými - a delí sa so všetkým a so všetkými ako on. A my tušíme, ako sa tu v diaľke načrtáva téma Kristovej Cirkvi, ktorá objíme celé ľudstvo a skrze milosti ženícha sa stane prameňom živých vôd pre všetky národy. „Blahoslavení, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19,9)

            Môže nás prekvapiť, že v celom speve lásky Veľpiesne – a ani tu na svadbe - nepočuť jediný hudobný nástroj. Ani citaru, flautu, lutnu, ani tamburíny, cimbaly či roh ako je tomu napríklad v Žalmoch. Avšak všetka hudba je tu obsiahnutá v týchto dvoch stretajúcich sa hlasoch jeho a jej. Akoby všetka hudba sveta bola pozvaná zjednotiť sa v tomto krásnom dvojhlasnom koncerte: v hlase Slova, ktoré volá a v hlase človeka, ktorý odpovedá.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)